ROZHOVOR O INDII A INDIA KLUBE ALE I PROTOKOLE PRE ČASOPIS SME ŽENY
DŇA 10.3.02018
Božena Volková: V Indii som sa naučila hovoriť nie
Božena Volková: Nie som ochotná strácať čas s nekompetentnými ľuďmi
V etikete a protokole je ako doma, k čomu prispela jej práca letušky, organizátorky aj roky strávené po boku manžela na diplomatickej misii v Indii a v Poľsku.
Foto: Jana Liška
Styling a vizáž: Jana Milatová
Text: Martina Štérová
Vedia si ľudia na Slovensku poradiť s etiketou a protokolom?
Nerob iným to, čo nechceš, aby robili iní tebe, je základ spoločenského správania i protokolu. Príjemné správanie a pozitívny prístup k ľuďom okolo nás sa nám obvykle vracia. Keby toto u nás fungovalo, určite by sa nám žilo príjemnejšie. V bežnom živote ľuďom postačí, aby ovládali základné pravidlá slušného správania. Na spoločenských a protokolárnych akciách je to inak. Kameňom úrazu býva často vhodnosť a primeranosť v úprave. Množstvo chýb robia ľudia pri stolovaní, aj veľa vysoko postavených ľudí i zahraničných diplomatov. Napríklad taký detail: pri stolovaní za stolom, musia byť obe ruky viditeľne na stole, ale iba do polky lakťa. Iba Američania si jednu ruku schovávajú pod stôl! U nás sa ruka pod stolom považuje za veľmi neslušné správanie.
Ako protokolistka často hodnotíte spôsob obliekania či vystupovania známych osobností zo Slovenska aj zahraničia. Vedia sa slovenské ženy správať a obliekať podľa etikety a protokolu?
Podľa protokolu sa majú správať tí, ktorých sa to týka. Chyby robíme občas všetci a na kúpalisko alebo na prechádzku do lesa sa upravujeme prakticky a pohodlne a hlavne bez makeupu. Okrem toho, v živote sú dôležitejšie priority než oblečenie či perfektná úprava. So správaním je to inak, to je o hodnotách a o úcte a je oveľa ťažšie zaujať slušným správaním, než makeupom, piercingom alebo výstrihom. Ženy v iných krajinách, podľa mojich skúseností, nepovažujú oblečenie a svoj zovňajšok za tak dôležité ako ženy u nás. Sú oveľa prirodzenejšie, majú iné priority. Viem, som dosť kritická, ale bude to tým, že mi ide o celkovú kvalitu života u nás. Keď sa rozhliadnem po ulici, vďaka profesionálnej deformácii, prvý dojem nie je najlepší, hoci zvyčajne vidím okolo seba mladších ľudí, ktorí pracujú v kanceláriách. Všeobecne sa už zopár rokov ľudia obliekajú drahšie a vkusnejšie, ale v uliciach panuje móda. No móda nie je totožná ani so štýlom ani s dobrým vkusom. Snobizmus, slabšie sebavedomie a možno prehnané ambície nútia ľudí napodobňovať, a tak keď nejaká rozmaznaná celebrita nevie na seba upútať pozornosť a oblečie si napríklad legínsy či roztrhané džínsy, sekretárky, učiteľky, právničky či manažérky rovnako ako čašníčky či študentky hrdo nosia takéto oblečenie, ktoré nemá žiaden pozitívny efekt. A to nehovorím o nevkusných výstrihoch, vzorových pančuchách či mini na ženách, ktoré na to nemajú ani vek ani postavu a často ani zamestnanie, kde je takáto úprava tradične zaužívaná. A čo sa týka správania, myslím si, keby naše ženy neboli tak veľmi preťažené nárokmi okolia a mali viac času venovať sa sebe, dokázali by sa lepšie ovládať a tiež lepšie zvládať stres a mohli by sa správať na verejnosti prirodzenejšie a láskavejšie.
Čo podľa vás predstavuje pojem „štýl“?
Štýl je, podľa mňa, obliekanie a celková úprava v harmónii s vlastnými hodnotami, pocitmi a v súlade s dobrým vkusom. Ten je často vrodený a kým si ho nenecháme pokaziť módou, zostáva.
Ako si budovať imidž? Čo to znamená a čo by to malo znamenať?
Môj imidž doslova znamená môj obraz v očiach iných ľudí. Je to aj obraz mojej osobnosti, ktorý si môžem naštylizovať a ponúknuť svojmu okoliu účelovo. Medzi blízkymi priateľmi nie je imidžové správanie to najvhodnejšie, ale v zamestnaní, hlavne ak pracujeme v osobnom kontakte s mnohými ľuďmi, je lepšie im ponúknuť obrázok estetickej a empatickej osoby. Imidž by sme si mali budovať v súlade so svojou hoci i dlhodobo plánovanou kariérou. Tí najambicióznejší, z biznisu alebo serióznych zamestnaní, by mali rozhodne využiť služby profesionálov.
Ako sa podľa vás držať trendov a zároveň sa obliekať vkusne?
Trend je to, čo sa nosí, ale je vhodné väčšinou iba pre celebrity a mladých, pre tých, čo ešte nepracujú alebo majú zamestnanie, ktoré si nevyžaduje byť všeobecne akceptovateľný, napríklad umelci, herci, manekýnky ale aj šoféri, predavačky, kaderníčky a ľudia v robotníckych zamestnaniach. Preto trend, podobne ako módu, treba brať s nadhľadom. Ak to, čo je trendy alebo moderné sa mi páči a je pre mňa vzhľadom k môjmu veku, postaveniu a postave primerané, kľudne si to kúpim, či oblečiem. Ale vyberám si a hlavne, nemusím mať všetko!
Móda je v súčasnosti čoraz uvoľnenejšia, dovolené je takmer všetko. Ako neprekročiť hranicu nedbanlivosti?
Na to je ľahká rada: zdravý rozum a sebakontrola.
Dvadsať rokov ste pracovali ako letuška. Čo vás toto povolanie naučilo?
Jednoznačne dril, sebadisciplínu a toleranciu voči tým, čo sú iní.
Päť rokov ste zas pôsobili v Indii po boku manžela, diplomata. Vzali ste si niečo od Indov?
Päť rokov života v Indii je ako štúdium riadnej univerzity života. Keď študovať chcete. My sme rodina, ktorá uznáva tradičné hodnoty, preto tradičná India bola pre nás niečo ako návrat ku koreňom. Indovia nám, najmä mne, často hovorili, že máme indické korene. Učila som sa stále a každý deň. Takmer ihneď, napriek veku, som začala s jogou, tenisom a plávaním, s ajurvédou a návštevou miestnych lekárov. Tridsať rokov som pracovala „naplno“ a tak som si povedal, že pánboh ma poslal do Indie, aby som sa dala do poriadku a vyliečila sa. Ajurvédu, históriu a filozofiu Indie, každodenný život Indov na rôznej úrovni, to všetko mi poskytli dámske kluby i spoločnosť manželiek veľvyslancov. Naučila som sa hovoriť nie, hoci orientálci aj Indovia ,nie´ nehovoria. Vďaka ajurvéde som pochopila ako ľudské telo funguje a čo je dôležité, aby fungovalo dobre. Veľa som sa naučila i z medzinárodného protokolu, veď nás tam bolo vyše 120 ambasád a spoločenské i oficiálne stretnutia sme absolvovali prakticky každý deň. Okrem toho som sa kde tu ako novinárka s vybranými ľuďmi na rôzne témy rozprávala. Pochopila som tiež, že to, čomu sa u nás hovorí s dešpektom ezoterika, sa nedá šmahom ruky zavrhnúť. Tak isto som pochopila, že globalizácia nie je asi najlepšie riešenie, veď kam by sa podeli všetky tie farby Indie?
Čím sa Indovia v správaní odlišujú od Slovákov?
Kultúra Indov je pozitívna. Sú veľkí patrioti, každý vie, kam patrí, kam sa má zaradiť, majú úctu k vzdelaným ľuďom a k autoritám, čo všeobecne zjednodušuje život. Mladí sú vychovávaní pre život. Chlapci vedia, že sa budú musieť v budúcnosti postarať o svoju ženu a deti, ale i o starých rodičov. Rodičia, hneď ako sa im narodia deti, im šetria na štúdium. Indovia berú život vážne a zodpovedne. Okrem toho, nielen Slováci, sa od Indov môžu učiť biznisu a prezentácii. Úcta k starším, k rodičom zvlášť, súdržnosť celej veľkej rodiny a plynulé odovzdávanie skúseností ale i miesta v spoločnosti, to všetko mi u nás chýba. V Indii som sa dosť venovala charite a spôsob akým sa charita robí tam, je úplne iný a oveľa efektívnejší ako u nás. Tu, žiaľ, až na výnimky, mám pocit že je to iba biznis.
Stretávali ste sa s najvyššími predstaviteľmi krajiny. Ako to ovplyvnilo váš život neskôr po návrate späť na Slovensko?
So Soňou Gandhi, v tej dobe najsilnejšou ženou krajiny, som párkrát bola na spoločenských akciách, ale okrem podania ruky som s ňou nehovorila. S jej švagrinou Manekou Gandhi, ktorá bola i dnes je ministerkou som sa rozprávala, bola som u nej asi dvakrát na coffee morningu. Ministri i viceprezident Indie chodili k nám na rezidenciu na oslavu nášho štátneho sviatku, na príprave ktorého som sa do veľkej miery podieľala. Vďaka mojim charitatívnym aktivitám sme s manželom boli pozvaní od prezidenta Indie do prezidentského paláca na súkromnú návštevu. Zoznámila som sa osobne napríklad s pakistanskou premiérkou Benazír Bhutto i so svetovo uznávaným poradcom amerických prezidentov Zbigniewom Brzezinským. Naša rezidencia bola miestom, kam dilijská smotánka i diplomati chodili radi. Život v takejto komunite poznačí každého. Ja som napríklad, po príchode na Slovensko, nebola ochotná akceptovať, že arogantní nedoštudovaní vysokoškoláci ako zástupcovia firiem si ma predvolali na pohovor a chceli skúmať a overovať kto som, napriek tomu, že ešte nedávno som bola pomerne známa, že som mala za sebou desať rokov praxe v odbore ako lektorka spoločenského správania a protokolu a 5 rokov aktívnej činnosti v Indii. Na internete sa dali už vtedy čítať moje články, nehovoriac o mojom CV, ale čítanie mnohým i dnes robí problém. Skrátka, na základe všetkých skúseností nie som ochotná strácať čas s nekompetentnými ľuďmi.
Chceli ste sa vrátiť?
Samozrejme, aj keď nás mnohí prehovárali, aby sme zostali. K dobrým tradíciám však patrí i láska k domovu. Ten máte vždy iba jeden, tam kde máte svojich najbližších.
Indiu ste si doniesli aj na Slovensko. Založili ste India Klub...
Musím sa priznať, že som ako letuška do Indie lietala rada, ale nebola som nadšená ísť tam žiť. Nemohla som však pokaziť manželovi post snov každého diplomata, stať sa veľvyslancom, a tak som nakoniec súhlasila. Musela som zatvoriť roky budovanú firmu Hostesse Int., ale u nás doma platilo, že každý chvíľku ťahá pílku a teraz bol rad na sebarealizáciu manžela. Keď som ho krátko po svadbe zobrala so sebou na výlet do Bombaja, India mu učarovala a krátko po návrate dal zaregistrovať Kruh indickej kultúry. Pri zrode spoločnosti boli významní slovenskí umelci i intelektuáli. Po politických zmenách preregistroval spoločnosť na občianske združenie India klub. Tento rok klub dovŕši 35. rok svojej činnosti. Manžel je prezident, ja už pár rokov robím programovú manažérku a organizujem mesačné stretnutia. Mnohí naši členovia a priatelia Indie sa vymenili, ale niektorí sa po rokoch i vracajú. Sme otvorení verejnosti. Naše programy sú rôzne: edukatívne, cestovateľské ale i zážitkové či kultúrne, všetko ale v prirodzenej bezprostrednej atmosfére.
Ostali vám z čias diplomatickej misie určité návyky?
Naučila som sa rešpektovať, že hodnostiam, čiže vysoko postaveným osobnostiam, patria výsady a tie patria i ich rodinným príslušníkom. V Európe som zvyknutá, že mám ako žena, v spoločnosti prednosť. Keď bol manžel vyslaný ako diplomat, dávala som prednosť ja jemu. Tak sa to odo mňa očakávalo, lebo on bol oficiálna kompetentná osoba. Veľmi bohatý spoločenský život v obrovskej medzinárodnej komunite ma naučil určitému nadhľadu ale i obliekaniu ako výraz rešpektu voči hostiteľom či udalosti, na ktorú sme boli pozvaní. A tiež, že každý člen spoločnosti, v ktorej sa momentálne nachádzam, je pre hostiteľa rovnako dôležitý a rovnako vážený, že sme všetci zhruba na rovnakej spoločenskej úrovni a preto sa máme tak i správať.
Ste typ človeka, ktorý nedokáže len tak nič nerobiť. Čomu všetkému sa venujete v súčasnosti?
V prvom rade som babičkou a krízovou rodinnou manažérkou. S láskou sa snažím starať o mojich najbližších, varím a vypekám, snažím sa tak ako sa to robí v Indii, variť vždy čerstvé a zdravé jedlo. Som členkou Medzinárodného ženského klubu, keď treba, som ochotná pomôcť, občas ponúknem a pripravím nejaký program, občas niečo upečiem či navarím. Keď sa podarí a zídeme sa, rada hrávam s dámami z klubu bridž alebo madžong. Občas robím poradcu niektorým časopisom v oblasti diplomatického protokolu či imidžu, občas i jednotlivcom. Chodím na jogu - nepravidelne pravidelne a už asi 10 rokov som študentkou na Univerzite tretieho veku. Študujem hlavne umenie a hudbu. Každý mesiac organizujem a zabezpečujem program pre India klub. Nedávno som založila aj web stránku India klubu a dokonca facebook, čo ma stojí tiež kopu času.
VIZITKA:
Božena Volková pracovala ako letuška ČSA v rokoch 1972 - 1990. Po boku manžela Ladislava Volka strávila najskôr 3 roky na veľvyslanectve vo Varšave v Poľsku, neskôr päť rokov na diplomatickej misii v Indii, v meste Dillí, kde jej muž pracoval ako veľvyslanec. Je tlmočníčka a prekladateľka. Založila prvú československú agentúru pre hostesky a vzdelávaciu firmu Hostesse Int. V súčasnosti pôsobí ako lektorka a konzultantka spoločenského správania, biznis etikety a diplomatického protokolu. Je publicistkou a organizátorkou. a členkou niekoľkých charitatívnych a dámskych klubov. Od roku 1992 je aktívnou členkou Medzinárodného ženského klubu a s manželom sa venujú India klubu. Kúsok Indie totiž priniesli aj na Slovensko, aby o nej hovorili a vzdelávali ďalších nadšencov tejto východnej kultúry.