December je v New Delhi vrcholom spoločenskej sezóny. Od  septembra do novembra  domáci majú za sebou už najväčšie a najdôležitejšie sviatky roka, ako narodenie proroka Muhameda, guru Nanaka a Mahatma Gandhího, ale i najväčšie hinduistické sviatky Díwalí a Dushera, ktoré trvajú viac dní, svadobná sezóna vrcholí a Indovia si užívajú zimu. Ak sa len trochu dá, párty sa konajú v nádherne vyzdobených a vysvietených záhradách. Na hostí tu čakajú farebne vyzdobené stoly a kreslá, väčšinou nepoužiteľné, lebo sú úplne premočené od vlhkosti, vďaka chladu po západe slnka, veď ovzdušie sa od obeda ochladí i o 15 stupňov. Začínajú i predvianočné a vianočné párty.

 

Od polovice decembra ale mnohí Európania odchádzajú na sviatky, ak môžu domov, alebo naopak, do „teplých krajov“. My máme v našej rodine zaužívané Vianoce rodinné, prípadne s priateľmi a až po Vianociach zvykneme odcestovať a trochu si odpočinúť. Keď sme na Slovensku, už roky obľubujeme naše Tatry, počas nášho pobytu v Indii, aby sme mali trochu zmenu, sme radi trávili novoročné sviatky v Thajsku či na Sri Lanke, kde bol manžel tiež veľvyslancom.

Vianoce však museli byť „doma“ v Dillí. Dcéra priletela z Varšavy, záhradníci mi priniesli „jedličku“ – zvyčajne vrchol nejakého nedefinovateľného stromu, Česi by povedali „roští“, ktorý som vyzdobila slovensky folklórne a  urobila som si plán: menu a zoznam pozvaných na niekoľko vianočných párty. Boli sme tu veľmi činní a myslím, že môžem povedať i obľúbení a tak sme tieto aktivity brali trochu ako priateľské stretnutia, ale i ako príležitosť propagovať našu krajinu a naše zvyky.

„Otec, prečo stále pozývate Boženu a Ladislava? To je to Slovensko také dôležité? Čím, veď aj na mape ho ledva nájsť?“ Pýtal sa vraj Saumya, mladý biznismen svojich rodičov. „Je dôležité,“ odpovedal otec Kamal, významný indický podnikateľ, „lebo Božena a Ladislav sú tu  v spoločnosti dôležití a okrem toho sú naši priatelia.“

Prvé párty bol zvyčajne dámsky obed okolo 20. decembra pre moje priateľky, manželky veľvyslancov, s ktorými som hrávala bridge, mah-jong a cvičila pravidelne jógu.

Druhé párty, to bývala už vianočná večera, zvyčajne deň pred Štedrým dňom. Tu sme pozývali spriatelených veľvyslancov s manželkami, indických priateľov umelcov a samozrejme významných Indov, politikov či členov parlamentu, podnikateľov, niekedy i maharadžov – členov bývalých kráľovských rodín. Jeden rok sa nám podarilo pozvať zvlášť krásnu, farebnú spoločnosť: veľvyslanca Japonska s manželkou, Rakúska s manželkou-významnou indickou tanečnicou i vysokou štátnou úradníčkou zároveň, talianskeho veľvyslanca s juhoamerickou manželkou, vatikánskeho nuncia,  argentínskeho veľvyslanca s manželkou, vysokého úradníka Suresha z protokolu Ministerstva zahraničných vecí Indie, ale i primátora New Delhi s jeho chytrou a atraktívnou manželkou.

New Delhi má v Indii zvláštny štatút – ako samostatný štát a ako pozostatok po Britskom panstve, lebo mnohé, čo bolo dobré vtedy, pretrvalo dodnes, primátor New Delhi má officiálny titul: governor lieutenant – guvernér poručík.

Naši hostia prišli slávnostne oblečení, Japonci a Indovia v ich nádherných brokátoch, kňaz v sutane, problém bol iba s umelcami. Tí zásadne chodili neskoro – skoro ako u nás. Vlastne prvý a druhý krát sme všetkých pozvali na našu rodinnú štedrú večeru 24. decembra, ale “ vďaka“ umelcom, ktorým sme to síce vysvetľovali prečo ich prosíme prísť včas, sme nestihli našu vianočnú omšu na Vatikánskej ambasáde, ktorú sme milovali. Ja teda určite. Potom sme organizovali našu vianočnú večeru pre hostí o deň, dva, skôr.Niekedy sme mali teda vianočnú súkromnú večeru a niekedy i bez dcéry, ale vlastne nikdy sme neboli pri stole iba sami dvaja s manželom. Raz nás poprosil náš vojenský atachée, či by sme nedohliadli na jeho takmer dospelé deti, keďže chorá manželka musela odletieť domov a on šiel za ňou. Pozvali sme ich, samozrejme, aby večerali s nami. Inokedy sme pozvali pár mladých nadšencov, ktorí práve založili charitatívnu organizáciu Magna Denisku a Martina...inokedy mladého stážistu.

Čo naši slovenskí kolegovia a zamestnanci? Ani sa nepýtajte! Menej príjemných a menej prajných ľudí a toľkých pokope stretnete .....iba na inej ambasáde. Naše pozvanie po večeri na drink buď odignorovali alebo prišli ako do baru, kde si platia, bez pozdravu, ba akoby za trest. A pre toľkých významných ľudí bolo naše pozvanie, a je dodnes, ak nie vyznamenanie, tak aspoň príjemnou spoločenskou udalosťou.

Ako prebiehal štedrý večer u nás na rezidencii?  V príjemnej slávnostnej atmosfére, občas ale v slzách! To vtedy, keď sa záhradníci a Chandra Pal rozhodli urobiť mi radosť a zakúrili v krbe. Hoci to trénovali týždeň dopredu, zo dvakrát sme hostí vítali v hustom oblaku dymu a smradu a nepomohli ani vonné tyčinky. Lenže ľudia na úrovni sú tolerantní a úctiví a náš krb sa stal súčasťou koloritu, tak ako naše rozprávanie pri stole o slovenských vianočných  tradíciách, tak ako moje hádzanie   kašmírskych /vlašských/ orechov do kútov rezidencie, manželovo prekrajovanie /opäť kašmírskych/  jabĺčok a naše koledy. Spolu s manželom a dcérou sme si dve nacvičili a pod stromčekom našim hosťom zaspievali. Menu  bolo, i za pomoci našich návštev z domu, takmer autentické. Oplátky s medom a cesnakom, pupáky s mliekom medom a makom, majonézový zemiakový šalát a vyprážané rybie filé z amerického obchodu. Samozrejme, bola i kapustnica a tú varil náš kuchár Patrik z kyslej, tam v Delhi nakladanej kapusty, bravčového mäsa a slovenských domácich klobások.  Nechýbali ani nápoje na úrovni: dobré slovenské víno, český prazdroj, na aperitív sa podávala kopaničiarska slivovica a „povinná“ whisky Johny Walker, ktorá je v Indii niečo ako národný drink. A veľa sladkostí, ktoré Indovia zbožňujú. V Indii nemožno zabudnúť na vegetariánov, aj keby vaša ohlásená párty bola bravčové zabíjačkové hody.  Pre nich sme miesto ryby podávali vyprážané kúsky zeleniny a mali sme pôstnu kapustnicu s hríbami a zemiakmi bez mäsa.

Ako aktívna členka niekoľkých dámskych i charitatívnych klubov som chodila na viac obedov a party ako môj manžel a zvlášť okolo Vianoc. Raz som bola  vybraná a verejne vyzvaná, aby som porozprávala pre medzinárodnú komunitu o našich domácich Vianociach. Okrem iného som rozpovedala skutočnú, skôr komickú, historku ako môj manžel zabíja kapra. Hneď som sa stala slávnou, ale napríklad Belgičanka a Rakúšanka mi tvrdili, že u nich doma to prebieha veľmi podobne...   Naša slovenská ambasáda v New Delhi je relatívne pekná a má nádherné záhrady, preto šikovné Indky, ktoré vedú kluby, si rady vyberajú Slovenky do klubov, aby tu v ich atraktívnych priestoroch mohli usporiadať svoje klubové akcie. Zo dvakrát sme hostili teda dámske vianočné párty v našich záhradách a raz to bolo naozaj veľmi pekné a atraktívne, za čo ma zvlášť vychválila i manželka amerického veľvyslanca, vzdelaná dáma, „v civile“ vysokoškolská profesorka. Mala som predstaviť naše Vianoce a zvyky. Čo vzhľadom k vzdialenosti a komunikácii od nášho MZV i domova, bolo na prvý pohľad takmer nemožné. Ja totiž okrem varenia a dekorovania a nejakej tej obrazotvornosti, viem iba organizovať a „naše dámy“ z úradu chceli iba chodiť na večierky, inak „nemali čas“. Našťastie, práve sme už niekoľko mesiacov rekonštruovali celú ambasádu a mali sme tam švárnych mládencov z Kysúc a Oravy. Tí dostali odo mňa vianočné cédečko od Paľa Haberu a fľašu Johny Walkera, aby nacvičili  dve-tri koledy. Mladú východniarku, s dlhými blond vlasmi a najväčšieho Žilinčana som “ukecala“ a prezliekla za Mikuláša a Anjela a dcéru vojenského atachée som obliekla do ľudového kroja, čo nám zostal po rozdelení štátu na dne starej truhlice a pripravila som pre ňu sprievodný text.....na záver stoly plné slovenského jedla a o nezabudnuteľnom párty  sa ešte týždne  v Delhi rozprávalo.